Každé mesto má svoje čaro, no Banská Štiavnica ním vyniká. Osud nám akosi neprial, pretože okrem spoznávania kultúry mesta mali naši siedmaci nazrieť aj do útrob Banky lásky a zažiť tak „ducha minulosti spojeného s nezabudnuteľnou Marínou“. Plánovať sa akosi neoplatí, no všetko zlé, je na niečo dobré! Veríme, že ruiny napíšu svoj nový osud.
Tento deň vyzeral ako každý iný. Spokojnosť sa niesla od rána, nebude pršať! Ale Štiavnica je Štiavnica! Nebo nad Štiavnicou nás znenazdajky prekvapilo a začalo pršať práve pri Banke lásky, kde sme si pripomínali históriu najdlhšej ľúbostnej skladby, život Márie Pišlovej (Pischlovej), jej učiteľa, ako aj dom Pišlovcov, ktorého časť v podstate slúžila ako vchod do bane.
Naši siedmaci mali neľahkú úlohu, keďže od prvého momentu stretu nohy so zemou, mapovali trasu, akoby sa mali stať turistickými sprievodcami. To bolo kverulantov na jednom mieste! No musíme ich pochváliť, pretože si zaznamenávali oporné body s veľkou dôslednosťou.
Túra, ktorá bola tiež v pláne, pretože Tajch Veľká Vodárenská súvisí s baníctvom, sa nemohla uskutočniť, aj keď sme sa o to pokúsili, z dôvodu nepriaznivého počasia. Ale aj tak sme opäť získali, keďže sa nám z úzkej uličky naskytol nádherný pohľad na Banskoštiavnickú kalváriu a už vieme, odkiaľ vznikajú unikátne zábery na pohľadnice.
Poslednou časťou našej výpravy bolo Banské múzeum v prírode. Pomyslíte si, že deti ho už niekedy navštívili, čo je pravda, ale teraz vnímali úplne iné súvislosti.
Keď si už všetci mysleli, že ich nič neprekvapí, mýlili sa na plnej čiare. V múzeu nás privítali správou, že nebude elektrina, a tak musíme použiť lampáše – staré baterky - a telefóny. Opäť všetci na tejto situácii získali. Preniesli sme sa v čase a celé prostredie sme teda prežívali zážitkovo a autenticky.
Najskôr sme čakali v cachovni, kde sa stretávali pred šichtou baníci, a tu dostali siedmaci priestor, previesť nás Banskou Štiavnicou ako sprievodcovia. Domnievame sa, že cachovňa už veľmi dávno nezažila toľko úprimného smiechu, cítili sme sa tu veľmi dobre. A opäť sme sa veľa dozvedeli, napr.: Novobanská klopačka je práve v tomto múzeu, súvislosť Tajchu Veľká Vodárenská so Štôlňou Bartolomej, videli sme Cachovaciu knižku z Hodruše a viete, čo máte na rováši? Predsa poznačený číselný údaj na drevenej paličke, ktorý sa takto značil aj baníkom. (pozri foto)
A potom to prišlo. Prestrojenie! „Mimoni ovládli Banské múzeum v prírode“. Skúšanie, meranie a ako vyzeráme...Boli sme cool - skvelí! (pozri foto)
Smiech! Smiech! Smiech! Prevracanie očí nad toľkými schodmi a nakoniec zaujímavosti z poznávania. Vstup do štôlne bol pre nás čarovný a odvážny. Viacerí sme sa prekonávali, držali sme spolu, povzbudzovali sme sa.
Deti počúvali o minulosti, ťažkosti, dômyselnosti, šikovnosti a veľkej pokore. Dokonca vyjadrovali svoje názory či uvažovania: „Pani učiteľka, oni zomierali veľmi mladí! Nechcel by som byť baníkom!“ „Veď žena nezarobila ani na mlieko!“ „Jasné, že sa musela druhýkrát vydať.“ „Mali to veľmi ťažké!“ „Nechcel by som žiť v tej dobe!“ „To bolo strašné!“ „Nechcela by som byť žena baníka!“
Pobyt v štôlni si užili, veď ich tam nechali oveľa dlhšie, ako bolo v pláne. Prešli si neľahkým životom baníkov. Veľa získali, zažili, uvedomili si. Okrem toho aj zistili, ktoré veci a oblečenie ich zradili v daždi, a tak už vedia, že ich musia nahradiť.
Snáď sa im spomienky vryjú do pamätí a nenahradí ich zabudnutie na dávnu minulosť predkov!
Ešte chceme dodať, že sme nesmierne hrdé na našich siedmakov, ktorí prejavili svoju empatickosť, spolupatričnosť a vnímavosť jeden druhého.
siedmaci a pani učiteľky triedne